Predvčerom Ivan Gašparovič v relácii "Rozhovory s prezidentom" okrem iného vyjadril potrebu existencie vládnych respektíve štátnych médií. Súšasne vyjadril súhlas s postojom premiéra Róberta Fica voči slovenským médiám, keďže ako dodal, médiá sú dnes v pozícii, keď nevidia v ničom nič dobré, ale hľadajú len to zlé.

Osobne si viem len veľmi ťažko predstaviť vládne respektíve štátne médiá v demokratickom štáte. Nehovoriac o tom, že demokracia nie je dokonalý spoločenský systém, štátne médiá by ju s najväčšou pravdepodobnosťou spravili ešte nedokonalejším systémom, akým doposiaľ v SR mohla byť. Samotné vládne média by mohli nadobudnúť silu propagandy štátnej moci a ideológie danej vládnej garnitúry (nechcem si ani len predstaviť o akú vládnu propagandu by išlo v prípade terajšej koalície). Preto je nemysliteľné, aby politici (nielen tí koaliční, ale všeobecne) mali svoje médiá, ktoré by prepisovali ich pometené idey o spoločnosti, ekonomike a živote jednoduchých ľudí.

"Ak vláda niečo povie a nezdá sa to tým skupinám, ktoré sú v opozícii, tak to prednesú vo svojich médiách, ale vláda potom v týchto médiách nenachádza možnosti rovnakej konverzácie alebo diskusie." Jeden z najcitovanejších výrokov prezidenta zo sobotňajšej rozhlasovej relácie. Pri menšom zamyslení sa a následnej analýze tohto výroku, sa objaví množstvo nejasností a lží. Koho považuje prezident za skupiny, ktoré sú v opozícii? Ak tým prezident naráža na opozičných politikov, ktorí sa raz za čas vyjadria v rôznych médiách, tak pokiaľ sa nemýlim, aj to je úlohou opozície. To aké nástroje na to využijú, či to bude interview v novinách alebo prostredníctvom diskusnej relácie v televízii, to je nepodstatné a záleží to len na danom politikovi a opozičnej stratégii politickej strany, ku ktorej prislúcha. Ak však tým pán prezident naráža na novinárov opačného (zdravého) mienenia ako má vládna garnitúra, ktorým ústava povoľuje "slobodu slova", tak hľadá v nesprávnych uličkách. Azda zakážeme ľuďom istého mienenia vyjadrovať svoj názor verejne bez ohľadu na to, akej farby je? Myslím si, že by tým demokracia definitívne padla. Názor, že médiá neposkytujú koaličným politikom dostatok miesta na vyjadrenie sa, je nonsens. Vezmime si napríklad súkromné noviny. Tie ako väčšina ostatných súkromných médií sledujú v prvom rade dosiahnutie zisku. Hlavným spoločenským prínosom a úlohou takéhoto média je poskytovať svojim klientom (teda dopytu) informácie a teda také informácie, ktoré si dopyt žiada. Pokiaľ sú požadované informácie od vládnych príslušníkov, noviny (ako ponuka týchto informácií) sa budú snažiť im tieto informácie poskytnúť. Teda budú žiadať kolaličných predstaviteľov aby sa k danej situácii alebo javu vyjadrili. Tým pádom vzniká na trhu informácii (trhu konkrétného média) rovnováha a teda k naplneniu požiadaviek dopytu a cieľu ponuky, čiže vytvorenie zisku. Otázkou potom je, či príslušníci vládnej garnitúry budú ochotní takéto žiadosti novinárov prijímať. Odpoveďou môže byť aj premiérov postoj voči médiám, keď za najobjektívnejšie médium považuje Nový čas, čo je z môjho pohľadu úplný nezmysel.

Stotožnenie sa prezidenta s názorom premiéra na dosadzovanie si vlastných ľudí do rád STV a SRo je samozrejme pochopiteľné, keďže prezident a premiér sú podobného "červeného" myslenia. Nehovoriac o tom, že verejnoprávnosť (vlastníctvo štátu) týchto médií je deformujúca a zbytočná.

Médiá sú od nepamäti chápané ako prostriedky, ktoré majú občanom nielen poskytovať informácie o dianí v ich či zahraničnej krajine, ale tiež ako prostriedky, ktoré slúžia pre zamyslenie sa nad istými princípmi existujúcich v demokracii. Medzi ne bezpochyby patria aj princípy a medze vládnej a teda štátnej propagandy. K nej by bezpochyby smerovali aj takzvané štátne médiá.